Z hurikánskej prípravky sa prepracoval až do dresu Bulldogs Brno, jedného z popredných českých klubov. Na prvý pohľad krásny športový príbeh – lenže má aj svoju náročnejšiu kapitolu. Väčšinu svojej hráčskej cesty totiž kráčal pod trénerskou taktovkou svojho otca, Marcela Kratochvíla. Byť synom trénera nie je vždy výhra. Každý jeho krok, každá chyba aj každý gól boli pod väčšou lupou. Oli však ukázal, že keď sa talent spojí s pokorou, dravosťou a neúnavnou podporou rodiny, dokáže otvoriť dvere aj za hranice Slovenska už v mladistvom veku.

Oliver hral za Hurikán od malička – od prvých neobratných dotykov s hokejkou až po zápasy, v ktorých už niesol zodpovednosť za výsledok. Chvíľu bol dokonca jedným z najmladších registrovaných hráčov v SZFB. Rástol spolu s klubom, spoluhráčmi aj s našou mládežníckou akadémiou. Prešiel si detskou eufóriou z prvých gólov, sklamaním po prehrách aj slzami, keď sa niečo nepodarilo podľa predstáv. Góly, prihrávky, tvrdé tréningy či radosť z výhier – všetko zažil v červeno-čiernom drese. Dnes má na sebe iné farby, ale rukopis Hurikánu a jeho tvrdá práca je na jeho hre stále jasne vidieť.

V rozhovore sme sa porozprávali s jeho otcom Marcelom o tom, aké je to, keď syn odchádza hrať do zahraničia, čo všetko obnáša logistika medzi Bratislavou a Brnom, aj o chvíľach, keď si rodič povie: „Stálo to za to.“

Rozhovor s Marcelom Kratochvílom

Ako ste reagovali, keď Oliver dostal možnosť pôsobiť v Bulldogs Brno?
Ono to nebolo tak, že dostal ponuku od Bulldogs. V sezóne 2023/24 sme riešili prestup Karolíny Kičovej a pri tej príležitosti som oslovil aj Bulldogs Brno a spýtal sa, či by bola možnosť a záujem aj o hráča mladších žiakov zo Slovenska, menovite Olivera. Vyjadrili sa, že samozrejme, ale ešte sme to v tom čase neriešili, keďže Oliver chcel ešte hrať ďalšiu sezónu so svojím tímom v Hurikáne. V priebehu sezóny 24/25 začalo byť jasné, že treba zmenu, aby neprišlo k jeho osobnej stagnácii, takže sme sa pripomenuli v Bulldogs a na druhý deň už sme s ním boli na tréningu v Brne. A od toho momentu sa stal súčasťou tímu mladších žiakov na tréningoch a všetkých turnajoch.

Čo je pre vás ako rodičov najťažšie – logistika, odlúčenie, alebo skôr zvládnuť jeho športový aj školský program?
Cestovanie zvládame tak, že ho vozím na tréningy, strávim čas v Brne počas tréningu a veziem ho naspäť. Podobné je to pri zápasoch, ale využívame aj možnosť, že Oli prespí v Brne u spoluhráčov a cestuje na zápasy s nimi. Je to veľa času, ktorý strávime cestovaním, ale – aj keď to nevyzerá – má to svoje výhody, ktoré viem ako otec oceniť. Myslím, že trávim rozhovormi so svojím synom viac času ako drvivá väčšina otcov, keďže sa počas cesty rozprávame o rôznych veciach a zisťujeme navzájom, aké máme názory ako dospelý, skúsený človek – rodič a 13-ročný chlapec, pubertiak… Čo sa týka školy, tak po prvé, škola nám vychádza v ústrety s uvoľňovaním z vyučovania, ak je to potrebné, pričom, čo je pozitívne a to je po druhé, Oliver si uvedomuje zodpovednosť, ktorú má, lebo všetci v škole vedia, že pravidelne cestuje na tréningy, zápasy a turnaje do Čiech, takže pristupuje ku školským povinnostiam dôslednejšie ako v minulosti.

Na čo ste ako rodičia najviac hrdí, keď sledujete Olivera na palubovke?
Sme si vedomí, že Oli je všeobecne známy vo florbalovej komunite v Bratislave a okolí, poznajú ho hráči aj tréneri. V istom momente to v uplynulej sezóne začalo byť náročnejšie ako kedykoľvek predtým. Oliver bol vnímaný ako najdôležitejší hráč nášho tímu, viacero trénerov mu pridelilo osobného strážcu, prípadne ho „zdvojovali“ alebo „ztrojovali“ a znechucovali mu hru. Takže to bolo utrpenie pre neho aj pre nás. Čo nás asi najviac teší, je, ak ho vidíme hrať v plnom nasadení v každom momente zápasu bez ohľadu na priebežný výsledok. Hrdí sme samozrejme na to, že sa svojou šikovnosťou stal hráčom, ktorý už vo svojom mladom veku dosiahol viacero individuálnych úspechov a pomohol každému tímu, ktorého bol súčasťou, k dobrým výsledkom. A samozrejme to, že už v tomto veku hráva florbal v krajine, ktorá patrí medzi 4 najlepšie na svete, je vec, ktorá sa neudeje len tak, prípadne sa „neprihodí“ každému. Momentálne nás teší, že znovu môže florbal hrať bez toho, aby ho niekto špeciálne strážil alebo sa mu venoval. Takže sa tešíme, že sa z florbalu teší. 😊

 

Oliver o Brne, výzvach a snoch

Aký je to pocit obliekať dres Bulldogs Brno a hrať v inom prostredí než doma?
Je to super pocit obliekať dres tohto klubu, keďže patrí medzi najlepšie kluby v Česku. Je to iné, lebo sa so spoluhráčmi ešte dobre nepoznám a ani oni nevedia nič o mne. Musím si zvyknúť na systém hry a náročnosť tréningov Bulldogs.

Čo ťa v Brne najviac prekvapilo – tréningy, spoluhráči alebo celková úroveň súťaže?
Prekvapilo ma, ako sú moji spoluhráči veľkí, silovo super a florbalovo na lepšej úrovni ako na Slovensku. Vlastne celá tá súťaž a zápasy sú náročnejšie. Všetko je tu rýchlejšie a náročnejšie ako na Slovensku a väčšina hráčov je na vyššej úrovni vo florbalovej technike ako u nás.

Aký máš sen alebo cieľ, ktorý by si si chcel vďaka florbalu splniť?
Môj sen je určite sa dostať do slovenskej repre a zahrať si buď v českej, švédskej alebo fínskej lige v mužoch. Rád by som s florbalom cestoval po Európe alebo aj svete na rôzne turnaje a Majstrovstvá. Chcel by som sa dostať medzi najlepších hráčov Slovenska, byť prínosom svojmu tímu a pomôcť vyhrať turnaje. A získať aj nejaké osobné ocenenia.

 

Úspechom pokračoval aj na 3X3SPORTFEST Bratislava

Posledný florbalový turnaj roka v rámci 3X3SPORTFESTU v Bratislave priniesol Oliverovi ďalší silný zážitok a nový úspech. Nastúpil so svojimi novými spoluhráčmi v drese tímu s neprehliadnuteľným názvom Brněnská Florbalová Mafie. Hra 3 na 3 na malom priestore, bez brankára a v šialene rýchlom tempe si pýta bleskové rozhodnutia, dobrú techniku a zohratosť – a presne to jeho partia predviedla. Po sérii zápasov, v ktorých sa striedali emócie, napätie aj radosť z gólov, si „mafiani“ napokon vybojovali 1. miesto v turnaji. Pre Olivera to nebol len ďalší turnaj, ale jasný signál, že sa dokáže presadiť aj v novom tíme proti medzinárodnej konkurencii – a my v Hurikáne sme hrdí, že hurikánske srdce bije naplno, nech má na sebe akékoľvek farby.