Po dlhej prestávke sme sa rozhodli priniesť rozhovor s našim dlhoročným trénerom Marcelom Kratochvílom. Niektorí z vás ho poznajú ako hráča mužského A-tímu či dlhoročného trénera našich najmenších. Marcel sa vyjadril nielen k predčasnému ukončeniu sezóny ale priblížil nám aj spoluprácu so ženským reprezentačným tímom USA.
Na začiatok nám povedz pár slov o sebe.
Som otec dvoch detí, dlhoročný tréner na Slovensku a v zahraničí – Česká republika a Rakúsko. Mám už 45 rokov a od roku 1999 nosím bradu a fúzy, ktoré som si oholil iba raz, v roku 2009, keď som sľúbil, že ak na Pohári Majstrov získame medailu, tak to urobím. Skončili sme na 3. mieste, pretože moje zverenkyne hrali výborne!
Ako dlho sa venuješ trénovaniu?
Trénovaniu sa venujem od roku 1993, kedy som trénoval malých bejzbalistov v Bratislave. Od toho momentu som sa venoval svojej športovej kariére, a zároveň som vychovával mladé talenty, ale viedol aj špičkové tímy v rôznych vekových kategóriach (mužov a žien) v rôznych športoch. Mal som sezóny, kedy som pripravoval hráčky súperiaceho tímu počas zimnej prípravy, zároveň trénoval svoj tím a ešte sa venoval družstvu v Brne. V tomto prípade išlo o softbal, šport podobný bejzbalu. A potom boli sezóny, keď som hrával florbal za Hurikán, trénoval žiakov v Hurikáne, trénoval svoj tím v softbale a pomáhal s rozvojom so softbalom v Rakúsku… kde som na záver a zároveň vrchol svojej trénerskej softbalovej kariéry zakotvil ako reprezentačný tréner ženskej a juniorskej reprezentácie, s ktorými som absolvoval viacero Majstrovstiev Európy a aj Majstrovstvá sveta v Kanade.
Sezóna bola tento rok predčasne ukončená. Ako by si zhodnotil účinkovanie svojich zverencov v jednotlivých kategóriach?
Ukončenie sezóny je pre mňa malou tragédiou. Trénovanie, zápasy, učenie detí a dosahovanie cieľov, či už čiastkových, krátkodobých alebo dlhodobých, sú pre mňa životnou náplňou a bez toho je ťažké nájsť si nejakú náplň dňa, resp. nejak nahradiť chýbajúce hodiny tréningov, zápasov a príprav. Samozrejme, že vlastné deti sú dostatočná zaberačka, ale ako profesionálny tréner mám už za tie roky nejaký režim roka, sezóny, mesiacov a týždňov. Možno to je pre niekoho nepredstaviteľné, keďže sa popri svojich povinnostiach venuje florbalu, ale ja sa popri florbale venujem ostatným povinnostiam a aktivitám. Ale aby som sa vyjadril aj k účinkovaniu našich tímov v súťažiach, tak samozrejme v každej kategórii to bolo iné a aj u nás sa prejavuje všeobecne 75%ný úbytok detí zo športu vo veku 13-16 rokov. Našťastie to je menšie percento, ale aj fakt, že u nás máme deti iba do 15 rokov ich veku. Najstaršia kategória, starší žiaci, je tradične najslabšou, nakoľko v nej hrajú chlapci a dievčatá, ktoré začali s florbalom neskoro a chýbajú im častokrát technické zručnosti a florbalové znalosti, ktoré nemali kedy získať. A ešte ich je aj málo, takže je potrebné, aby ich dopĺňali hráči z nižšej kategórie, lebo by inak súťaž ani nedohrali. Toto je zasa dobré pre mladších žiakov, ktorí zbierajú skúsenosti, musia sa viac snažiť a následne im to pomáha v ich súťaži. Ale aj tu sme mali tento rok personálny problém, pretože niektorí rodičia výkonnostný šport stále berú ako voľnočasový krúžok a tak si dávajú „prestávky“ alebo končia. Takže aj im museli hráči staršej prípravky personálne vypomáhať. Našťastie máme chlapcov v staršej prípravke na dve družstvá a tak nebol problém niekoho z chlapcov využiť. A viacerí chlapci sú tak zanietení pre florbal, že neexistuje iný ako zdravotný dôvod na to, aby nehrali zápas alebo turnaj. V staršej prípravke sme teda hrali s 2 družstvami, pričom cieľ Áčka bolo hrať o čo najlepšie umiestnenie a predvádzať kvalitný florbal. Béčko bolo viacmenej pre mladších a menej skúsených hráčov, ktorí mali zbierať skúsenosti a zažívať atmosféru zápasov. Zároveň v tomto tíme hrali aj najlepší hráči z mladšej prípravky z toho istého dôvodu. Ako je známe, sezóna sa skončila a cca 3 ročné plánovanie a príprava s cieľom veľmi dobrého umiestnenia na Turnaji o Pohár Prezidenta, prípadne víťazstiev na turnajoch tejto kategórie, je passé. Zadosťučinenie za hodiny tréningov a zápasov s krutými prehrami v uplynulých sezónach nemohli vykompenzovať ani tohto sezónne výkony a víťazstvá, keďže sa na náš vrchol nebudeme môcť dostať. Chlapci v tejto kategórii sú prvou generáciou, ktorá začínala u nás dostatočne skoro na to, aby dokázala získať technické zručnosti a pochopila hru na dostatočnej úrovni. Našim spoločným cieľom bolo v tejto sezóne ukázať, ako dobrý tím dokázali vytvoriť a ako kvalitní hráči to sú. Škoda, že budú musieť začať takpovediac odznova v staršej kategórii. Našich najmenších máme najviac a mladšia prípravka musela preto trénovať v dvoch skupinách. Tieto deti je najťažšie trénovať, nakoľko sú na rôznej športovej, pohybovej a mentálnej úrovni. A ani rovnaké ročníky nie sú zárukou, že by mali byť približne na rovnakej úrovni. Tejto kategórii sa venujeme podobne ako ostatným, majú podobný režim a aj nároky na disciplínu, snahu a nasadenie sú vysoké. Na to niektoré deti spočiatku nie sú zvyknuté, ale potom sa buď zaradia a zapadnú alebo zistia, že to nie je pre nich a hľadajú aktivitu, kde je ľahšia cesta. V tejto sezóne sa schválil systém súťaže výkonnostných turnajov a tak sme si mohli povedať s kým hrať nechceme, lebo to pre nás nemá význam a podľa toho nasadzovali hráčov. Takže sme nechali hrať veľa nováčikov, v bránke sme mali chlapcov narodených v rokoch 2012 a 2013, ku skúsenejším hráčom sme dávali hrať nováčikov. Celkovo sme mali pomer víťazstiev a prehier 50/50, pričom to bolo úplne nepodstatné a jediné, čo nás trápilo, bol prístup a nasadenie hráčov v zápasoch. Ak dieťa odovzdalo v zápase a tréningu všetko, čo mohlo a nedarilo sa nám napr. dať góly alebo ubrániť súperových hráčov, prípadne sme prehrali zápas, nebolo to nič tragické, ale pokiaľ to bolo opačne, že sme „utrpeli“ výhru, lebo súper hral ešte horšie ako my, tak sme tým ako tréneri trpeli.
Aké máš plány do budúcej sezóny, ktorá dúfame, že začne tak ako má.
Ciele sú podobné ako každú sezónu, venovať sa všetkým našim družstvám, aby mali dostatok možností trénovať a zlepšovať sa, absolvovať sústredenia, súťaže, odohrať turnaje, udržať život v našej florbalovej komunite v Inspiro. Momentálne je ťažké niečo plánovať, lebo nevieme, ako sa situácia vyvinie. Ale keďže je tu momentálne asi každý druhý občan SR virológ, mikrobiológ, predseda vlády, ekonóm alebo prinajmenšom veliteľ silových zložiek, ktorý presne vie ako má čo kto urobiť, nebude to už dlho trvať a ľudia to vyriešia. Asi podobne ako od televízora alebo z krčmy odkaučujú reprezentáciu na MS v hokeji… Je ale jednoznačné, že deťom chýba florbal, socializácia a interakcia, čiže o to, či sa deťom bude chcieť, nemôže byť pochýb. Takže čakám, kedy sa všetko vyrieši a začneme fungovať.
V Inspire trénuje viacero kategórií. Ako stíhaš skĺbiť všetky trénerské povinnosti?
Ako som už uviedol, je to moja denná hlavná náplň, takže sa to dá, samozrejme s pomocou asistentov. Počas týždňa vediem 9 tréningových jednotiek vo všetkých kategóriach, ale sám by som to určite nezvládol. Keďže som na takúto záťaž nastavený už dlho, ide to bez problémov. Okrem toho vediem aj florbalové krúžky v Bernolákove a Svätom Jure, ktoré sa neprelínajú s tréningami a aj zápasy týchto školských družstiev sú vo vyučovacích hodinách, takže neprichádza k situáciám, kde by som sa musel rozhodovať medzi dvoma tímami. Ťažšie to bude, ak budú hrať obidve „moje„ školy proti sebe 😊. Ale už sa mi stalo, že do finále turnaja sa dostali 2 moje družstvá a musel som si jedno vybrať, ktoré budem kaučovať, takže nejako by som to vyriešil…
Už dvakrát si sa predstavil v roly asistenta trénera ženského reprezentačného tímu USA. Aká to bola pre teba skúsenosť? Ako si sa k tejto možnosti dostal?
Reprezentácia USA a moje pôsobenie v nej je tak na dvojhodinové rozprávanie a odpovedanie na otázky. 😊 Skúsenosť je to samozrejme vždy dobrá, pričom to boli 2 rozdielne MS v rozličných krajinách a vždy to bolo iné, či už pre mňa alebo pre tím. A spôsob, ako som sa k tejto možnosti dostal som už viackrát vysvetľoval, či už pre SZFB alebo Český florbal. Ale prečo to nezopakovať? 😉 V softbale som bol okrem trénera reprezentácií Slovenska a následne Rakúska aj Technickým komisárom Európskej softbalovej federácie, ktorého úlohou bolo dohliadať na priebeh a organizáciu vrcholných turnajov ako ME alebo Európske poháre, prípadne riešiť vzniknuté problémy, prekladanie zápasov, protesty, zranenia a podobne. A na jedných ME v roku 2016 v Prahe sme sa rozprávali medzi funkcionármi o deťoch a prišla reč na florbal. Následne sa to rozbehlo, pre mňa, nečakane. Manažérka repre ma oslovila, či by som im nepomohol v Bratislave ako asistent a samozrejme ako domáci som pomáhal aj s organizačnými vecami. Problémom v tom období bol čas, keďže sa nám narodila dcéra, ktorá mala vtedy 2 mesiace. A od toho momentu som sa stal súčasťou tímu, v ktorom, dúfam, budem pôsobiť aj naďalej, pretože si myslím, že to má význam.
Takýto druh spolupráce je určite náročný vzhľadom na vzdialenosť. Bol si súčasťou prípravy družstva na kvalifikáciu ako aj samotné MS. Čo bolo konkrétne tvojou úlohou?
Ešteže existuje internet, rôzne aplikácie na komunikáciu a samozrejme mobily… Celkovo je totiž veľmi komplikované pripraviť tím USA na MS alebo na akýkoľvek turnaj. Je to tak, že hráčky žijú a hrávajú v rôznych štátoch v Európe a USA. Takže zloženie tímu, ktorý odohrá MS je úplne odlišné od prípravných turnajov, kempov alebo kvalifikácie. Vždy tam niekto chýba, či už z časových alebo finančných dôvodov. Čo sa týka mojej osoby, zúčastnil som sa iba MS, lebo na kvalifikáciu postačovali 2 tréneri (tam som iba držal palce a koučoval v ten víkend naše deti v ligových zápasoch) a kempy zase riešila iná skupina trénerov. Následne, pár mesiacov pred samotnými MS, sme preberali hráčky, ktoré budú nominované na MS, resp. už aj užší výber a rozdelenie formácií, kde sme si povedali, ktoré hráčky cestujú ako náhradníčky. Priamo na MS sme v trojici, hlavný kouč a dvaja asistenti, pripravovali taktiku na jednotlivé zápasy, nemali sme nejakú dohodu, kto čo bude robiť, ale každému vyplynula nejaká špecifická úloha alebo aj viac. Ja som sa venoval aj skautovaniu našich súperiek v ich zápasoch v kvalifikáciách alebo na prípravných turnajoch a takisto priamo na MS. Pribral som k tomu aj hru v presilovke a oslabení, takže som riešil tieto situácie, keď nastali. Pred každým zápasom sme mali viacero scenárov pre presilovku a oslabenie, aby nedochádzalo k stresu a nejasnostiam. Keďže som zvyknutý robiť rozhodnutia pod časovým tlakom, tak som v istých momentoch zápasu mohol zmeniť formácie, poslať niekoho do hry a niekoho stiahnuť, pričom to nebolo treba preberať s hlavným koučom. Každopádne to je náročné psychicky aj fyzicky, keďže to je pre mňa práca. Môže to znieť hocijako, ale po toľkých ME a MS, ktoré som v živote absolvoval, sa už neviem nadchnúť nad nejakou halou, štadiónom alebo špičkovými hráčkami súperov, skôr riešim situácie pred zápasmi, počas nich na striedačke alebo na ihrisku s rozhodcami a štandardné „dennodenné“ situácie ako v ktoromkoľvek inom tíme.
Zdroj: archív Marcela Kratochvíla
Ak by si mal porovnať úroveň florbal na Slovensku a v USA. Vnímaš tam rozdiely?
Myslím, že je nemožné porovnať florbal na Slovensku a USA. Začína to hráčskou základňou, halami, trénermi, organizáciou súťaží, reprezentácií a končí popularitou florbalu. Rozloha SR a USA sú taktiež neporovnateľné a aj systém športu – klubov v USA a u nás je úplne rozdielny. Všeobecne je organizácia športu v USA na nepomerne vyššej úrovni, pričom sú samozrejme rôzne športy rozdielne populárne a florbal je tam na okraji záujmu a slúži skôr ako doplnkový šport. Ale dúfam, že sa to zlepší. Prvé signály tam už sú z hokeja, ktorý má k florbalu z populárnych amerických športov najbližšie.
V minulosti si bol aktívnym hráčom. Ako si na toto obdobie spomínaš? Nechýba ti pôsobenie priamo na ihrisku?
Bol som hráčom ešte aj minulú sezónu, keď som si našiel čas a hral v druhej lige za Béčko Hurikánu. Ale bez tréningu to nebolo ono a viac som sa obával zranenia ako súperov.Mal som to šťastie, že som hrával extraligu (a aj 1.ligu s Béčkom) v Hurikáne v ére najväčšej slávy a úspechov od roku 2007. Mal som možnosť trénovať a hrať s výbornými hráčmi, ktorí medzi sebou bojovali o miesto v zostave na každom tréningu, keďže nás v tíme bolo asi 25 a všetci chceli hrať 😉. Veľmi rád si na toto obdobie spomínam a aj keď som následne hrával extraligu za iný bratislavský klub, kde som si jednu sezónu vyskúšal aj vedenie tímu v pozícii hrajúceho trénera, „Hurikánske časy“ to neprekonalo.Hranie mi stále chýba. Pri mojej súťaživej povahe by bolo divné, keby nie… A ako to už býva, trénovaním iných, keď človek opakovane robí nejakú činnosť, neexistuje aby sa v nej nezdokonaľoval. Som presvedčený, že mám momentálne najlepšiu techniku akú som kedy mal! Asi ju nevyužijem, ale je to jasný znak toho, že aj neuvedomelý tréning vedie k zlepšovaniu a možno k rýchlejšiemu a prirodzenejšiemu ako ten „klasický“.
Si skúsený tréner. Prečo by si odporučil mládeži práve florbal?
Odmalička som športoval, prešiel veľkým množstvom športových klubov a družstiev, viedlo ma viacero trénerov a následne som sa sám stal trénerom vo viacerých športoch. Vždy som chcel byť hokejistom, ale v 80. rokoch neexistovalo veľa možností hokej hrať, platiť ho a stíhať tréningy, resp. podriadiť celú rodinu jej jednému členovi. Tak som si zvolil aspoň pouličnú verziu hokeja – hokejbal, lebo florbal neexistoval. Dnes by som si určite vybral florbal, nakoľko je to rýchly a technický šport, kde, ako ja hovorím: „je technicky zdatný hráč chránený a môže sa presadiť, lebo ho neubráni nejaký ozembuch, čo seká alebo zametá hokejkou, prípadne drží, strká súpera alebo ho narazí telom.“ A pre rodičov je zdravie ich detí prvoradé, takže sa odklonia od hokeja, futbalu, hádzanej či dokonca basketbalu, ktorý je čím ďalej kontaktnejší, k florbalu. Teda aspoň u nás v Hurikán Inspiro to tak pozorujem. A dúfam, že sa to nezmení a bude to pre nás len lepšie.